Tenkrát poprvé

Všetko je raz v živote prvýkrát. Ako začínajúca matka som prišla na to, že nepatrím k tým, ktoré by dokázali svoje dieťa jednoducho nechať vyplakať. Nedokážem. Nejako pudovo som nastavená na to, že keď môj syn zamrnčí, okamžite musím vstať a snažim sa ho upokojiť. Predsa len, človek nikdy nevie, čo sa v takej maličkej hlave musí odohrávať a aký je dôvod toho záhadného detského plaču. Nedajbože si bude myslieť, že nemá okolo seba nikoho, kto by mu pomohol uľaviť od jeho maličkých boliestok alebo len z láskou pritisol k sebe a pomojkal. 

Horšie časy však prichádzajú keď plače aj napriek mojej snahe utíšiť ho, aj po výmene plienky, nakŕmení, snahe zahrať sa, cvičení na bruško, nosení, proste každej možnej snahe zabezpečiť mu stopercentný komfort. Pre mňa je to jedna z najhorších chvíľ. Nie preto, že by som sa hnevala, ale preto lebo sa cítim bezmocne a nemožne, že nedokážem pomôcť vlastnému dieťaťu, že nedokážem prísť na to, čo ho trápi a ako mu s tým pomôcť. Prípadne keď ho bolí bruško a my skúšame všetko možné ale nemôžme ten malý prd dostať von. 

Dnes ideme malého očkovať. Neberte ma zle, už som si trošku zvykla, že si poplače pri obliekaní, natieraní, keď sme niekde kde nemôžem na neho hneď vytasiť cicku, prípadne keď si buchne hlavu o moje plece a je v šoku, že ho to bolí. Neviem si však predstaviť, čo to pre neho bude, keď ho dnes niekto cudzí vezme k sebe a spôsobí tomu môjmu malému batôžku toľko bolesti. 

Trochu ma ešte chlácholí spomienka, na jeho prvé pichačky ešte po pôrode, kedy mu pichli vitamín K tuším a hneď o pár hodín absolvoval každých pár hodín pichanie do päty kvôli mojej tehotenskej cukrovke. O týždeň ešte zvládol ďalšie testovanie, ale to tiež bola len krv z päty. Ani necekol. Verím, že po pôrode bol asi ešte omámený zo všetkých liekov, ktoré mi dali od bolesti v snahe uľaviť mi (nepodarilo sa) a preto to zvládol tak bravúrne... Neviem. Úprimne sa bojím toho dnešku, toho pichania, trápenia vlastného dieťaťa. 

Samozrejme ešte neviem, či vôbec s ním pôjdem "na akciu" a či to nenechám len mojím chlapom. Že by tam teda išiel iba s ocinom a ja by som zbabelo počkala niekde vonku. Uvidím. Na jednej strane chcem byť pri ňom, ale na druhej sa bojím, že sa budem trápiť ešte dlho po tom. Lebo ja som taká, keď sa niečo udeje, že to potom ešte dlho rozoberám a riešim a zbytočne si zaťažujem hlavu... Držte nám palce, obidvom.

Vždy (ne)pripravená!

Náhoda je blbec. Väčšinou je to dokonca taký ten blbec, ktorý Vás zastihne v tej úplne najhoršej chvíli. Tak to však už v živote chodí. Veľa novopečených mamičiek mi iste dá za pravdu, že pri miminku je dôležité mať režim. Akonáhle sa totiž z neho vychýlite, nastávajú veci nečakané. 

Pri krpcovi som sa už naučila, že musím vystihnúť jeho ranné zobudenie. Nakŕmiť ho, prebaliť, poumývať vodou, vyvetrať na podložke, dať na bruško, trošku zabaviť, dať plienku, oblečenie, nakŕmiť a uložiť na spanie. Aj keby to malo byť o piatej ráno. Hneď ako zaspí príde moja chvíľa, kedy sa môžem obliecť, naraňajkovať, chvíľu si posedieť, prípadne niečo doma upratať. 

Všetko toto sa musí odohrať aj napriek tomu, že sa to niekedy odohráva pre mňa v nekresťanských hodinách a najradšej by som si ešte prispala. Žiadne - spi, keď spí dieťa tu už neplatí. Pretože dieťa predsa potrebuje ísť na čerstvý vzduch a mama potrebuje nejaký pohyb, keďže tri až štyri hodiny denne presedí s dieťaťom na cicke na gauči, prípadne na posteli. Takže matka je nachystaná na ďalšie zobudenie a keď znova dieťa zaspí, vyrážame do ulíc. Musí to tak byť, ináč mi krpčúch robí napriek a spí tento druhý denný spánok aj do tretej a idem s ním von potom o piatej, čo nie je bohviečo. Takže to pekne krásne musíme vystihnúť takto okolo obeda. 

Dnes sme sa teda režimu nedržali. O siedmej som malého vzala do postele, dala na cicku a hriešne sme takto spali až skoro do pol desiatej, len som ho sem tam pricucla keď mrnčal. Hanebné. Viem. Ale chcela som si trochu pospať. Tým sa náš deň ale takmer zrútil. Zobudili sme sa, malý sa najedol a po polhodinovom cicaní som usúdila, že bude spať a že môžme ísť do mesta. Tak som ho prebalila, obliekla a vyrazili sme. Samozrejme, dieťa sa zobudilo a nespalo, ale aspoň som nezabudla cumeľ pre prípad núdze. Tak sme si obaja bdelí vykračovali do mesta, niektorí samozrejme ležmo.

V meste sa mi prvýkrát stalo, že sa mi malý dogrcal. Ešte stále je to pre mňa vždy mierny šok, ale začínam si zvykať. Prvýkrát sa mi tiež však stalo, že som nemala so sebou pre neho náhradné oblečenie. Dieťa ogrcané, mokré, matka v panike. Chytro som teda zaplatila nákup v drogerke a utekala do najbližšieho obchodu kúpiť mu náhradné oblečko. Do toho mi ešte pri platení jedna pani nakúkala do kočíka a ja som sa len modlila, aby si nevšimla tie grcanice a mokré oblečenie, aby som nedajbože nebola verejne pranierovaná za to, že som neschopná matka. Hneď odtiaľ nasledoval takmer beh do knižnice, kde viem, že majú prebaľovaciu miestnosť. 

Uchýlili sme sa teda v maličkej miestnosti s prebaľovacím pultom, umývadlom a košom na plienky. Moje chúďa ogrcané, osraté pomaly až na chrbte prebehlo v týchto bojových podmienkach takmer kompletnou očistou a dostalo na seba komplet nové oblečko. Čo už, že nevypraté. Keď musíš, tak musíš. Idem teraz hneď znova zbaliť prebaľovaciu tašku, tentokrát aj s oblečením pre prípad núdze. (Ktoré som tam mala, ale vybrala som ho raz doma, keď sa mi nechcelo ísť na poschodie po čisté) A večer tomu môjmu chúďaťu doprajem extra čas vo vaničke, aby zmyl zo seba dnešný tak trochu nevydarený deň. Ešte, že je tu zajtrajšok a moja schopnosť poučiť sa na vlastných chybách (snáď).

Som mama

Už je to osem týždňov, čo sa môj svet zmenil na nepoznanie. Osem týždňov, počas ktorých moje dni nevypĺňam sama svojimi záľubami. Osem týždňov, čo mám doma niekoho, kto je na mne na sto percent závislý. Osem týždňov, čo sa denno denne modlím a bojím o niekoho, koho milujem nadovšetko na svete. 

Pamätám si prvý týždeň s mojím synom. Držala som ho v náručí a plakala. Nie preto, že by som bola nešťastná, ale preto, lebo som mala nesmierny strach a ešte stále som bola v šoku. Osem a pol mesiaca sme na neho čakali a nakoniec to všetko išlo neskutočne rýchlo. Od prasknutia vody to boli necelé tri hodiny. Ani som si vlastne neuvedomila, čo sa deje a zrazu bol tu. Môj syn. 

Dieťa Vám život zmení od základov. Nie len po psychickej stránke ale absolútne po každej. Nič vo Vašom živote už neostane na svojom mieste, nič už nebude ako predtým, dokonca aj Vy sa nebadane stanete niekým iným. Viem, že som svojimi slovami neobjavila Ameriku, že nie som prvá či jediná matka na svete. To rozhodne nie som. Chcem byť však jedna z tých, ktorá si denne nájde čas na seba. Aj keď len na chvíľu, aj keď len na napísanie krátkeho článku na blog a aj keby to malo byť o dieťati, ktoré práve za mnou spí a zo spánku vydáva šialené zvuky. 

Pred pôrodom som bola totálne samostatná jednotka, mala som tak veľa koníčkov, že som k životu ani nepotrebovala veľa priateľov. Mala som svoje knihy, seriály, hudbu, hačkovanie, blog, priateľa, vždy som si niečo našla. Zrazu však prišla zmena  a ja všetky tieto svoje záľuby musím vtesnať tak do dvoch hodín denne. Niekedy ani to nie, lebo sa musím rozhodnúť, či budem niečo robiť, alebo budem dospávať nočné bdenie. 

Another life

Poznáte ten pocit, keď si vytvoríte zázemie na nejakom blogu a po určitom čase proste potrebujete presun na nové miesto? To vzrušenie z tvorby niečoho nového, prerábanie a sťahovanie článkov, nové nepopísané riadky (obrazne samozrejme) a možnosť začať odznova? Prešla som si tým nespočetne veľa krát. Vždy keď ma po pár rokoch blog omrzel, založila som nový, začala som odznova na čistom hárku, bez chýb, bez spomienok, na novo.

Keď som sa dnes vrátila k tomuto blogu a uvedomila si, že o chvíľu budú moje príspevky takmer dva roky staré, rozhodla som sa, že nechcem opäť začínať odznova, že už tých útekov bolo dosť. Mala by som si vstúpiť do svedomia a stať sa človekom, ktorý neuteká, ale snaží sa veci napraviť, oživiť, ktorý nezahadzuje staré hračky len preto, lebo je očarený novou a ligotavou.

Takisto som si pri prečítaní jedného uvedomila, ako veľmi sa môj život zmenil. Písala som, ako sa teším na sťahovanie do Anglicka. Bol to vtedy pre mňa obrovský krok. Ja - večný domased, som mala vyletieť do sveta a začať nový život. Celkom to musím po roku a pol zhodnotiť, že sa podarilo. Samozrejme neboli všetky dni ružové, ale nakoniec si uvedomujem ako veľmi som sa zmenila a hlavne, ako veľmi sa zmenil môj život a pohľad naň a takisto aj veci, ktoré sa nezmenili vôbec.

Týmto článkom Vás teda znova vítam na tomto blogu, ktorý si snáď časom opäť nájde svojich čitateľov a kde sa budem ja môcť opäť vrátiť k môjmu milovanému písaniu o blbostiach v mojom živote.

page 256 of 365

Varila som. Nie že by som nevarila aj normálne, ale dnes to bol taký nový pokusný deň. Vstala som na moje pomery (počas mojich voľných dní) dosť skoro, nachystala sa a utekala na nákup, aby som sa čím skôr pustila do varenia. Najväčším orieškom bolo pobehať rôzne poľsko - slovensko - rumunské - neviemešteaké obchodíky a nájsť chren, polohrubú múku a droždie. Každú jednu vec som napokon našla v inom obchode, ale hlavne, že som bola spokojná s výsledkom a všetky tri veci sa mi veselo hompáľali v taške celou cestou domov. 

Tu prišiel na rad oriešok druhý a to spraviť správne kvások, toto som nikdy nevedela a mám pocit, že ani vedieť nebudem, len ten môj vyzeral všelijako, len nie tak, ako ten, ktorý bol odfotený v recepte. Nechala som ho však tak a rozhodla sa, že ak to nevyjde, mám predsa ešte jeden pokus. 

Najprv som však špekulovala nad hovädzím mäsom. Na Slovensku je to jednoduché, v mäsiarstve si popýtate kúsky na vývar, tu som však ostala v obchode trochu bezradná a nakoniec vzala prvé hovädzie, ktoré mi padlo do ruky. Dala ho do hrnca, zaliala vodou a nechala variť. Popri tom som stihla vyvesiť prádlo a o dvadsať minút ho zase zvesiť, pretože začalo pršať. Do toho sa mi robil kvások na okne. Nevyzeral bohvieako, ale pokračovala som v recepte. 

Prvý krát v živote som sa totiž rozhodla urobiť knedľu. Keď som naposledy dostala chuť na kôprovú omáčku a dva týždne zháňala kôpor, dala som si k tomu zemiaky. K tomu sa predsa len hodia tak nejak a bravčové pečené mäso. Ku chrenovej, na ktorú som ale dostala chuť teraz mi zemiaky proste nešli, nie a nie. Tak mi neostávalo iné ako si buď kúpiť hnusnú knedľu v špeci obchode alebo upiecť vlastnú. Tak som sa hecla. 

Spočiatku som tŕpla, že sa mi nepodaria a aj preto som si na varenie vybrala čas, kedy nebol nikto zo spolubývajúcich doma, cesto mi nechcelo kysnúť, bodaj by nie, keď je tu už taká zima, šupla som ho trochu k hrncu s polievkou, nech sa od nej zohreje. To mu už asi dodalo nejakú energiu, pretože sa začalo konečne zdvojnásobovať. Potom už len sformovať, rozdeliť a šup do pary. 

Podarili sa! Neverila som tomu a bála som sa, ale nakoniec sa podarili. Rovnako ako chrenová omáčka, rovnako ako vývar a rovnako ako sa neidentifkovateľný kus hovädzieho mäsa uvaril presne do konzistencie vhodnej na jedenie. Tri hodiny v kuchyni, miestami neskutočný neporiadok, ale výsledok stojí za to. Už len počkať na priateľa, aby som nám mohla ponaberať.

page 255 of 365

Niekedy sa mi už ani nechce veriť, že je to už viac ako pol roka čo som odišla z domu a presťahovala sa do inej krajiny a rozhodla sa premeniť svoj vzťah na diaľku na niečo trošku tradičnejšie. Čakala som, že to bude väčší šok, že mi bude neskutočne smutno, že budem ráno vysúšať vankúše po preplakaných nociach, že sa budem chcieť vrátiť a nikdy neopustiť rodné mesto. 

Nič také sa však nestalo. Možno je to tým, že som sem neprišla ako mnohí predo mnou - sama a bez istej budúcnosti. Prišla som a mala som kde bývať, o mesiac som si našla aj za pomoci kamaráta robotu a všetko ostatné bolo len o zvyku. A komu by sa zvykalo ťažko, keď je pri milovanej osobe? Mne rozhodne nie, možno aj to bolo hlavným dôvodom, prečo som si zvykla tak ľahko. Moja rodina mi samozrejme niekedy chýba, ale tá láska, ktorá sa mi dostáva od priateľa mi to aspoň trochu vynahradzuje. 

Samozrejme teraz, keď som bola dva týždne s rodinou a mala som ich potom opustiť... to bol neskutočný pocit, myslela som, že zošaliem, že sa pobalím a oboch nás presťahujem k nim, len aby sme znova mohli byť spolu, aby sme mohli byť rodinou, ktorou sme boli tak málo, a ktorou už asi nikdy nebudeme. Strávili sme spolu takmer každú chvíľu, ja s vytrhnutou osmičkou a v bolestiach na gauči a oni chodiac okolo mňa a baliac sa, pripravujúc a veľké sťahovanie. Celá moja rodina je totiž už od septembra v Holandsku. 

Minulý týždeň sme si objednávali pizzu a napadlo ma, že sestra spomínala, že rovnaká spoločnosť robí donášku aj u nich, verte mi, ešte som nikdy neobjednávala pizzu na holandskej stránke a s textom pre pošlíčka, ktorým som ho informovala, že moja rodina o donáške nevie, že je to prekvapenie a má sa ubezpečiť, že im to naozaj doručí. Nepochybne som ho chudáka vystresovala, aspoň podľa slov sestry, ale keď som potom neskôr videla akí boli spokojní a ako som ich potešila, stálo to za tú námahu. 

Nabudúce im objednám kebab. Aby sa im smiali brušká.

page 13 of 365

Už len pár dní do môjho odchodu. Takto pred rokom sme s priateľom začínali, prežívali tie pekné prvé dni a neistoty a v podstate skoro všetko, čo k novému vzťahu patrí. Aj keď, aby som bola úprimná, nebolo to presne také ako pri iných vzťahoch. Obaja sme totiž boli niekde inde. Spoznali sme sa a následne o pár dní videli len 5 minút pred jeho odchodom do Anglicka. Na ďalšie stretnutie sme si potom museli počkať dlhé dva mesiace.

Spočiatku sme premýšľali, či do toho pôjdeme, či zvládneme to všetko neustále čakanie a odlúčenie, ale napokon sme sa zhodli na tom, že tých 5 minút nám bohato stačilo na to, aby sme vedeli, že do toho ísť chceme a že to chceme spolu skúsiť. Tak sme dohodli jeho prvý tajný prílet za mnou na Slovensko, aby sme si všetko ujasnili a uistili sa v tom, že to čo robíme, nie je až také šialené, a že je to všetko skutočne také, ako v stovkách našich napísaných riadkov.

Keď v marci prišiel, ten počiatočný stres, len málokedy som taký v živote zažila, vtedy na tom letisku som myslela, že od nervozity omdliem. Ale napokon som zistila, že nebol dôvod. Bol skutočne taký, ako cez internet. Pozorný, milý a zaľúbený. Zapasovali sme jeden k druhému ako nikdy s nikým. Ako keby sme boli spolu už niekoľko rokov a nie jeden či dva dni. Akosi sme sa asi mali nájsť a našli sa.

Teraz to bude rok, čo sme sa pustili do nášho bláznivého dobrodružstva, kedy som ja prekonala samu seba a aj napriek svojmu "nikdy" sadla do lietadla a bola trikrát za ním a on dvakrát na Slovensku. Keď som v Novembri odchádzala, čakalo nás neskutočne dlhých vyše 75 dní čakania. Dnes je to už len 6 dní, popri tom, čo bolo pre dnami mi to príde ako nič. 6 posledných dní na Slovensku a potom sa pustím do života v neznámom svete a s chlapom, ktorému som dala svoje srdce a s nádejou, že tentokrát sa nepopálim, ako to bolo zakaždým doteraz. Ale, raz to predsa vyjsť musí, no nie?