page 256 of 365

Varila som. Nie že by som nevarila aj normálne, ale dnes to bol taký nový pokusný deň. Vstala som na moje pomery (počas mojich voľných dní) dosť skoro, nachystala sa a utekala na nákup, aby som sa čím skôr pustila do varenia. Najväčším orieškom bolo pobehať rôzne poľsko - slovensko - rumunské - neviemešteaké obchodíky a nájsť chren, polohrubú múku a droždie. Každú jednu vec som napokon našla v inom obchode, ale hlavne, že som bola spokojná s výsledkom a všetky tri veci sa mi veselo hompáľali v taške celou cestou domov. 

Tu prišiel na rad oriešok druhý a to spraviť správne kvások, toto som nikdy nevedela a mám pocit, že ani vedieť nebudem, len ten môj vyzeral všelijako, len nie tak, ako ten, ktorý bol odfotený v recepte. Nechala som ho však tak a rozhodla sa, že ak to nevyjde, mám predsa ešte jeden pokus. 

Najprv som však špekulovala nad hovädzím mäsom. Na Slovensku je to jednoduché, v mäsiarstve si popýtate kúsky na vývar, tu som však ostala v obchode trochu bezradná a nakoniec vzala prvé hovädzie, ktoré mi padlo do ruky. Dala ho do hrnca, zaliala vodou a nechala variť. Popri tom som stihla vyvesiť prádlo a o dvadsať minút ho zase zvesiť, pretože začalo pršať. Do toho sa mi robil kvások na okne. Nevyzeral bohvieako, ale pokračovala som v recepte. 

Prvý krát v živote som sa totiž rozhodla urobiť knedľu. Keď som naposledy dostala chuť na kôprovú omáčku a dva týždne zháňala kôpor, dala som si k tomu zemiaky. K tomu sa predsa len hodia tak nejak a bravčové pečené mäso. Ku chrenovej, na ktorú som ale dostala chuť teraz mi zemiaky proste nešli, nie a nie. Tak mi neostávalo iné ako si buď kúpiť hnusnú knedľu v špeci obchode alebo upiecť vlastnú. Tak som sa hecla. 

Spočiatku som tŕpla, že sa mi nepodaria a aj preto som si na varenie vybrala čas, kedy nebol nikto zo spolubývajúcich doma, cesto mi nechcelo kysnúť, bodaj by nie, keď je tu už taká zima, šupla som ho trochu k hrncu s polievkou, nech sa od nej zohreje. To mu už asi dodalo nejakú energiu, pretože sa začalo konečne zdvojnásobovať. Potom už len sformovať, rozdeliť a šup do pary. 

Podarili sa! Neverila som tomu a bála som sa, ale nakoniec sa podarili. Rovnako ako chrenová omáčka, rovnako ako vývar a rovnako ako sa neidentifkovateľný kus hovädzieho mäsa uvaril presne do konzistencie vhodnej na jedenie. Tri hodiny v kuchyni, miestami neskutočný neporiadok, ale výsledok stojí za to. Už len počkať na priateľa, aby som nám mohla ponaberať.

page 255 of 365

Niekedy sa mi už ani nechce veriť, že je to už viac ako pol roka čo som odišla z domu a presťahovala sa do inej krajiny a rozhodla sa premeniť svoj vzťah na diaľku na niečo trošku tradičnejšie. Čakala som, že to bude väčší šok, že mi bude neskutočne smutno, že budem ráno vysúšať vankúše po preplakaných nociach, že sa budem chcieť vrátiť a nikdy neopustiť rodné mesto. 

Nič také sa však nestalo. Možno je to tým, že som sem neprišla ako mnohí predo mnou - sama a bez istej budúcnosti. Prišla som a mala som kde bývať, o mesiac som si našla aj za pomoci kamaráta robotu a všetko ostatné bolo len o zvyku. A komu by sa zvykalo ťažko, keď je pri milovanej osobe? Mne rozhodne nie, možno aj to bolo hlavným dôvodom, prečo som si zvykla tak ľahko. Moja rodina mi samozrejme niekedy chýba, ale tá láska, ktorá sa mi dostáva od priateľa mi to aspoň trochu vynahradzuje. 

Samozrejme teraz, keď som bola dva týždne s rodinou a mala som ich potom opustiť... to bol neskutočný pocit, myslela som, že zošaliem, že sa pobalím a oboch nás presťahujem k nim, len aby sme znova mohli byť spolu, aby sme mohli byť rodinou, ktorou sme boli tak málo, a ktorou už asi nikdy nebudeme. Strávili sme spolu takmer každú chvíľu, ja s vytrhnutou osmičkou a v bolestiach na gauči a oni chodiac okolo mňa a baliac sa, pripravujúc a veľké sťahovanie. Celá moja rodina je totiž už od septembra v Holandsku. 

Minulý týždeň sme si objednávali pizzu a napadlo ma, že sestra spomínala, že rovnaká spoločnosť robí donášku aj u nich, verte mi, ešte som nikdy neobjednávala pizzu na holandskej stránke a s textom pre pošlíčka, ktorým som ho informovala, že moja rodina o donáške nevie, že je to prekvapenie a má sa ubezpečiť, že im to naozaj doručí. Nepochybne som ho chudáka vystresovala, aspoň podľa slov sestry, ale keď som potom neskôr videla akí boli spokojní a ako som ich potešila, stálo to za tú námahu. 

Nabudúce im objednám kebab. Aby sa im smiali brušká.

page 13 of 365

Už len pár dní do môjho odchodu. Takto pred rokom sme s priateľom začínali, prežívali tie pekné prvé dni a neistoty a v podstate skoro všetko, čo k novému vzťahu patrí. Aj keď, aby som bola úprimná, nebolo to presne také ako pri iných vzťahoch. Obaja sme totiž boli niekde inde. Spoznali sme sa a následne o pár dní videli len 5 minút pred jeho odchodom do Anglicka. Na ďalšie stretnutie sme si potom museli počkať dlhé dva mesiace.

Spočiatku sme premýšľali, či do toho pôjdeme, či zvládneme to všetko neustále čakanie a odlúčenie, ale napokon sme sa zhodli na tom, že tých 5 minút nám bohato stačilo na to, aby sme vedeli, že do toho ísť chceme a že to chceme spolu skúsiť. Tak sme dohodli jeho prvý tajný prílet za mnou na Slovensko, aby sme si všetko ujasnili a uistili sa v tom, že to čo robíme, nie je až také šialené, a že je to všetko skutočne také, ako v stovkách našich napísaných riadkov.

Keď v marci prišiel, ten počiatočný stres, len málokedy som taký v živote zažila, vtedy na tom letisku som myslela, že od nervozity omdliem. Ale napokon som zistila, že nebol dôvod. Bol skutočne taký, ako cez internet. Pozorný, milý a zaľúbený. Zapasovali sme jeden k druhému ako nikdy s nikým. Ako keby sme boli spolu už niekoľko rokov a nie jeden či dva dni. Akosi sme sa asi mali nájsť a našli sa.

Teraz to bude rok, čo sme sa pustili do nášho bláznivého dobrodružstva, kedy som ja prekonala samu seba a aj napriek svojmu "nikdy" sadla do lietadla a bola trikrát za ním a on dvakrát na Slovensku. Keď som v Novembri odchádzala, čakalo nás neskutočne dlhých vyše 75 dní čakania. Dnes je to už len 6 dní, popri tom, čo bolo pre dnami mi to príde ako nič. 6 posledných dní na Slovensku a potom sa pustím do života v neznámom svete a s chlapom, ktorému som dala svoje srdce a s nádejou, že tentokrát sa nepopálim, ako to bolo zakaždým doteraz. Ale, raz to predsa vyjsť musí, no nie?

page 8 of 365

Už osem dní som nezamestnaná. Už osem dní sedím v podstate doma na zadku a nič extra so sebou nie som schopná urobiť. Až dnes som ako tak konečne doupratovala svoju izbu po sťahovaní a konečne vyselektovala nejaké veci, ktoré som mnou pocestujú do Anglicka. Samozrejme, kým som bola ešte zamestnaná, mala som na týchto posledných devätnásť dní neskutočné plány. Ako inak.

Ako prvé som plánovala znova začať zdravo jesť. V rámci svojich možností samozrejme, nakoľko sa na mňa v čase Vianoc, ale aj dní pred nimi nalepili nielen tie kilá, ktoré sa mi podarilo kedysi zhodiť, ale ešte aj nejaké navyše a to už som niesla skutočne ťažko. Taktiež som si chcela kúpiť permanentku na plaváreň a začať chodiť plávať. K tomu som mala v pláne pravidelné skoré vstávanie, aby som zbytočne dlho nespala, keďže ma z toho aj tak bolí hlava a pravidelné skoré usínanie samozrejme. Taktiež sa aspoň hodinu venovať angličtine, chodiť na dlhé prechádzky so psom, povybavovať všetko čo mi treba. 

To je taká samozrejmosť, že keď má človek pred sebou kopu voľna, tak si toho aj veľa naplánuje v nádeji, že to konečne všetko aj splní, keď má toľko voľných dní. Och a samozrejme som chcela dočítať rozčítané knihy a tiež pozerať pár seriálov a filmov.

V konečnom dôsledku mám permanentku na plaváreň - bola som tam trikrát. Mrazy ma na posledné tri dni uväznili doma a tak som si dala pauzu. Angličtinu som nevidela ani raz. Knihu som nedočítala žiadnu. Schudla som dva kilá. Stravujem sa ako príde a pred sebou mám veľký pohár vareného vína. Dopozerala som jedine Priateľov, aj to len preto, lebo ich mám s dabingom a púšťala som si ich popri upratovaní. Vstávam relatívne na budík, ktorý posuniem len pár krát a spávať sa snažím chodiť do polnoci. So psom nechodím vôbec a film 7 Statočných som sa snažila dopozerať už asi trikrát. 

Aspoň mám nahraných kopu hodín vo WOW, keď už nič iné. 

Začala som si písať One line a day. Ide o diár, v ktorom si každý deň zapíšete dve alebo tri vety, pričom jedna strana obsahuje jedeň deň, ale je rozdelená na dajme tomu 5 riadkov - na rozdielne roky. Vy si tak zapíšete na jednu stranu 1. Január 2017, 2018, 2019 atď. Keď už som zlyhala vo vedení Bullet Journalu, tak aspoň takáto malá kompenzácia voči mne a hlavne voči tomu 15 eurovému zápisníku, ktorý niemá riadky ani štvorčeky, ale bodky prosím pekne.

Aj Vy to tak máte? Čím viac voľna, tým menej toho urobíte?

page 6 of 365

Nepovedala by som, že by mi bude moja stará robota chýbať, ale je to tak. Hlavne mi však chýbajú ľudia, ktorých som v nej stretávala, s ktorými sme sa prebojovávali (niekedy skutočne doslova) spoločnými denkami a nočnými a odrátavali posledné hodiny a minúty do konca služieb. Chýbajú mi kolegyne, nižšie kolegyne, naši lekári, študenti, ktorí chodili na prax aj pacienti. S niektorými sa dalo požartovať a dokázavali Vám neuveriteľne zlepšiť deň, aj keď ste si už niekedy mysleli, že to, čo sa odohráva v robote je koniec svet a všetkým ľudom totálne šibe.

Trávim teda už šiesty deň doma s rodičmi. Doteraz sme sa celkom držali a vychádzali spolu, ale včera sa to nejako zvrtlo a pohádali sme sa. Sama uznávam, že vo mne bolo veľa vecí, ktoré som zo seba možno chcela dostať, ale v záujme zachovania všeobecného mieru som si ich chcela nechať pre seba a nestarať sa, ale už som to proste nevydržala. Tak sme strávili dnešok v mlčaní a ja vo svojej izbe. Záčina to však vyzerať tak, že sme to nejako zažehnali. Moja matka je expert v hysterických výstupoch, po ktorých nasleduje totálny kľud a človek má pocit, akoby sa ani nič nestalo. Takže je ticho. A my s otcom len čakáme, kedy príde búrka, lebo tá príde vždy. Záleží len na tom, ako dlho to vydrží v sebe dusiť. A pritom by človek povedal, že pár dospelých ľudí sa zvládne porozprávať a dohodnúť, ale zdá sa, že opak je pravdou. Hlavne ak sa jeden rozprávať nechce, druhý vidí len nejakú svoju skreslenú verziu toho čo mu iní hovoria a ten tretí je z toho zúfalý. Snáď už bude dobre.

Už o dva týždne odlietam. Pomaly zhrabúvam na kopu veci, ktoré si chcem vziať so sebou, poväčšine sú to novo nakúpené, aby som minulosť aj so starými nohavičkami a tričkami mohla nechať tu doma za sebou a do nového išla v nádeji, že túto celú aj mierne nešťastnú minulosť tu nechám za sebou. Nechcem sa sem vracať, ak sa mi náhodou nepodarí uchytiť sa, vezmem si kufor a pôjdem do Holandska za sestrou a budem cestovať. Musím sa naučiť žiť a užívať si život, ktorý mám a nemyslieť neustále na to, čo by som mohla mať... musím sa chytiť každej šance a vytvoriť si čo najlepší život. Pretože ja na to mám, len mi na to treba aj odhodlanie a odvahu.

page 3 of 365

Som závistlivá. Neberte to v zlom, nie je o tom, že by som ľudom nedopriala to čo majú alebo to čo si zaslúžia, tak to zase nie, len akosi v posledných rokoch ťažko znášam, keď vidím, ako sa ľudia okolo mňa niekam posúvajú. Neviem či je to tým, že už si pripadám trochu stará a odlišná od svojich rovesníčok, alebo som proste len šibnutá, sú však veci, ktoré ma dokážu totálne vykoľajiť a dostať do takej nálady, že so mnou nie je ani reči.

Aleba, tá sa nedávno vydala? Čože? Tá čaká bábätko? No teda. Radostné novinky, len čo je pravda. Pre mňa sú však takéto oznamy ako keby som dostala facku. Od života. Nie že by som sa cítila ukrivdená alebo čo, len si pripadám... ani vlastne neviem. Akoby som niečo premeškávala, akoby som už mala byť niekde inde a nie tu. Sama, v rodičovskom dome, vo svojej detskej. Ja viem, že za pár dní odchádzam a začnem niečo nové, ale aj tak si už pripadám tak staro. Moje spolužiačky už nosie na rukách prstene alebo kočíkujú a ja nič. Nič som v podstate v takejto osobnej rovine nedokázala. Viem, že je to celé iracionálne, ale akosi tieto pocity neviem ovládnuť, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím.

Najväčším gólom na tom všetkom je, že to vlastne ani nechcem. Nechcem každú noc osem krát vstávať a tíšiť uplakané dieťa, chcem spať dokedy chcem, cez deň sa hrať hry, čítať si knihu, sledovať milión seriálov a precestovať toľko, koľko sa bude dať. Pretože, predsa len ešte nie som taká stará. Toto by som chcela. Ale akonáhle príde na pretras nejaká novinka z vyššie spomínaných, zase ma chytá tá podivná nálada a depresia z akéhosi pomyselného zlyhania. Pripadám si ako schizofrenik, vlastne ani neviem čo chcem.

page 1 of 365

Nový rok, nový deň, nový život. Nové šance, nové príbehy, nové spomienky. Nové lásky, nové priateľstvá, nové životy. Prvý deň v roku sa mi asi tak ako väčšine ľudí spája s novými začiatkami. Až teraz si však uvedomujem, že tých nových začiatkov sa nedočkáme, pokiaľ sa o ne nejakým spôsobom nepričiníme sami a neprispejeme svojou trochou k vytvoreniu nejakej novej budúcnosti, ktorú by sme chceli vidieť vo svojej pomyselnej krištáľovej guli. 

Vždy som tak nejako čakala, čo mi život prinesie a nechávala sa unášať na vlnách osudu a prijímala všetko, čo mi život priniesol. Dúfala som, že budem mať pekný život, ako z nejakého romantického príbehu a že všetko pôjde presne tak ako by to ísť malo a všetko príde v pravý čas. Akosi som si však postupne uvedomila, že život nejde tak ako by som chcela. Že nemá význam sa porovnávať so svojimi rovesníkmi, ktorí sú dávno niekde inde a že nemá zmysel mať depky a stalkovať na facebooku svoje spolužiačky v snahe zistiť, ktorá z nich už má manžela a deti s žije si spokojne vo svojom a tvorí si svoju vlastnú budúcnosť. 

Rozhodla som sa vziať do ruky veslá a začať pádlovať, nenechať sa viac unášať a prijímať to čo príde, ale nejako sa pričiniť o to, aby som len neprežívala zo dňa na deň, čakajúc, že ma raz stretne niečo úžasné. Ako povedala moja priateľka, potrebovala som vyjsť zo svojej komfortnej zóny a konečne sa pustiť trochu do neistoty, aby som si plnila niektoré svoje sny, vyskúšala niečo nové a na konci si mohla povedať, že som to skúsila, namiesto môjho obvyklého - čo keby. 

Aj napriek niekoľkým sklamaniam som sa rozhodla. 

Rozhodla som sa už na začiatku minulého roku a vedela som, že moje rozhodnutie zmení môj život. Rozhodla som sa pre iného chlapa, akého som mala, rozhodla som sa risknúť to. To jediné rozhodnutie spustilo celú lavínu. Lavínu rozhodnutí a prekonaní samej seba. Konečne som sa tak dočkala chlapa, pre ktorého sa mi oplatilo riskovať a opustiť toho starého. Kvôli ktorému som aj napriek svojmu "nikdy nesadnem do lietadla" do neho sadla a letela sama za ním, len aby sme spolu strávili pár dní. Kvôli ktorému som si uvedomila, že som schopná robiť rozhodnutia, o akých sa mi ani nesnívalo. Kvôli ktorému som odišla z práce a rozhodla sa presťahovať do inej krajiny a začať tam nový život. S ním. 

A možno si budem opäť búchať hlavu o múr, keď o rok poletím s plačom nazad a možno konečne nájdem to pravé, čo celý život hľadám, ale konečne si budem môcť povedať, že som to skúsila a že som urobila všetko preto, aby som bola šťastná a spokojná. Bez výčitiek a myšlienok na to, čo by bolo keby...