utorok 3. januára 2017

page 3 of 365




















Som závistlivá. Neberte to v zlom, nie je o tom, že by som ľudom nedopriala to čo majú alebo to čo si zaslúžia, tak to zase nie, len akosi v posledných rokoch ťažko znášam, keď vidím, ako sa ľudia okolo mňa niekam posúvajú. Neviem či je to tým, že už si pripadám trochu stará a odlišná od svojich rovesníčok, alebo som proste len šibnutá, sú však veci, ktoré ma dokážu totálne vykoľajiť a dostať do takej nálady, že so mnou nie je ani reči.

Aleba, tá sa nedávno vydala? Čože? Tá čaká bábätko? No teda. Radostné novinky, len čo je pravda. Pre mňa sú však takéto oznamy ako keby som dostala facku. Od života. Nie že by som sa cítila ukrivdená alebo čo, len si pripadám... ani vlastne neviem. Akoby som niečo premeškávala, akoby som už mala byť niekde inde a nie tu. Sama, v rodičovskom dome, vo svojej detskej. Ja viem, že za pár dní odchádzam a začnem niečo nové, ale aj tak si už pripadám tak staro. Moje spolužiačky už nosie na rukách prstene alebo kočíkujú a ja nič. Nič som v podstate v takejto osobnej rovine nedokázala. Viem, že je to celé iracionálne, ale akosi tieto pocity neviem ovládnuť, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím.

Najväčším gólom na tom všetkom je, že to vlastne ani nechcem. Nechcem každú noc osem krát vstávať a tíšiť uplakané dieťa, chcem spať dokedy chcem, cez deň sa hrať hry, čítať si knihu, sledovať milión seriálov a precestovať toľko, koľko sa bude dať. Pretože, predsa len ešte nie som taká stará. Toto by som chcela. Ale akonáhle príde na pretras nejaká novinka z vyššie spomínaných, zase ma chytá tá podivná nálada a depresia z akéhosi pomyselného zlyhania. Pripadám si ako schizofrenik, vlastne ani neviem čo chcem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára