štvrtok 14. septembra 2017

page 256 of 365


Varila som. Nie že by som nevarila aj normálne, ale dnes to bol taký nový pokusný deň. Vstala som na moje pomery (počas mojich voľných dní) dosť skoro, nachystala sa a utekala na nákup, aby som sa čím skôr pustila do varenia. Najväčším orieškom bolo pobehať rôzne poľsko - slovensko - rumunské - neviemešteaké obchodíky a nájsť chren, polohrubú múku a droždie. Každú jednu vec som napokon našla v inom obchode, ale hlavne, že som bola spokojná s výsledkom a všetky tri veci sa mi veselo hompáľali v taške celou cestou domov. 

Tu prišiel na rad oriešok druhý a to spraviť správne kvások, toto som nikdy nevedela a mám pocit, že ani vedieť nebudem, len ten môj vyzeral všelijako, len nie tak, ako ten, ktorý bol odfotený v recepte. Nechala som ho však tak a rozhodla sa, že ak to nevyjde, mám predsa ešte jeden pokus. 

Najprv som však špekulovala nad hovädzím mäsom. Na Slovensku je to jednoduché, v mäsiarstve si popýtate kúsky na vývar, tu som však ostala v obchode trochu bezradná a nakoniec vzala prvé hovädzie, ktoré mi padlo do ruky. Dala ho do hrnca, zaliala vodou a nechala variť. Popri tom som stihla vyvesiť prádlo a o dvadsať minút ho zase zvesiť, pretože začalo pršať. Do toho sa mi robil kvások na okne. Nevyzeral bohvieako, ale pokračovala som v recepte. 

Prvý krát v živote som sa totiž rozhodla urobiť knedľu. Keď som naposledy dostala chuť na kôprovú omáčku a dva týždne zháňala kôpor, dala som si k tomu zemiaky. K tomu sa predsa len hodia tak nejak a bravčové pečené mäso. Ku chrenovej, na ktorú som ale dostala chuť teraz mi zemiaky proste nešli, nie a nie. Tak mi neostávalo iné ako si buď kúpiť hnusnú knedľu v špeci obchode alebo upiecť vlastnú. Tak som sa hecla. 

Spočiatku som tŕpla, že sa mi nepodaria a aj preto som si na varenie vybrala čas, kedy nebol nikto zo spolubývajúcich doma, cesto mi nechcelo kysnúť, bodaj by nie, keď je tu už taká zima, šupla som ho trochu k hrncu s polievkou, nech sa od nej zohreje. To mu už asi dodalo nejakú energiu, pretože sa začalo konečne zdvojnásobovať. Potom už len sformovať, rozdeliť a šup do pary. 

Podarili sa! Neverila som tomu a bála som sa, ale nakoniec sa podarili. Rovnako ako chrenová omáčka, rovnako ako vývar a rovnako ako sa neidentifkovateľný kus hovädzieho mäsa uvaril presne do konzistencie vhodnej na jedenie. Tri hodiny v kuchyni, miestami neskutočný neporiadok, ale výsledok stojí za to. Už len počkať na priateľa, aby som nám mohla ponaberať.

streda 13. septembra 2017

page 255 of 365


Niekedy sa mi už ani nechce veriť, že je to už viac ako pol roka čo som odišla z domu a presťahovala sa do inej krajiny a rozhodla sa premeniť svoj vzťah na diaľku na niečo trošku tradičnejšie. Čakala som, že to bude väčší šok, že mi bude neskutočne smutno, že budem ráno vysúšať vankúše po preplakaných nociach, že sa budem chcieť vrátiť a nikdy neopustiť rodné mesto. 

Nič také sa však nestalo. Možno je to tým, že som sem neprišla ako mnohí predo mnou - sama a bez istej budúcnosti. Prišla som a mala som kde bývať, o mesiac som si našla aj za pomoci kamaráta robotu a všetko ostatné bolo len o zvyku. A komu by sa zvykalo ťažko, keď je pri milovanej osobe? Mne rozhodne nie, možno aj to bolo hlavným dôvodom, prečo som si zvykla tak ľahko. Moja rodina mi samozrejme niekedy chýba, ale tá láska, ktorá sa mi dostáva od priateľa mi to aspoň trochu vynahradzuje. 

Samozrejme teraz, keď som bola dva týždne s rodinou a mala som ich potom opustiť... to bol neskutočný pocit, myslela som, že zošaliem, že sa pobalím a oboch nás presťahujem k nim, len aby sme znova mohli byť spolu, aby sme mohli byť rodinou, ktorou sme boli tak málo, a ktorou už asi nikdy nebudeme. Strávili sme spolu takmer každú chvíľu, ja s vytrhnutou osmičkou a v bolestiach na gauči a oni chodiac okolo mňa a baliac sa, pripravujúc a veľké sťahovanie. Celá moja rodina je totiž už od septembra v Holandsku. 

Minulý týždeň sme si objednávali pizzu a napadlo ma, že sestra spomínala, že rovnaká spoločnosť robí donášku aj u nich, verte mi, ešte som nikdy neobjednávala pizzu na holandskej stránke a s textom pre pošlíčka, ktorým som ho informovala, že moja rodina o donáške nevie, že je to prekvapenie a má sa ubezpečiť, že im to naozaj doručí. Nepochybne som ho chudáka vystresovala, aspoň podľa slov sestry, ale keď som potom neskôr videla akí boli spokojní a ako som ich potešila, stálo to za tú námahu. 

Nabudúce im objednám kebab. Aby sa im smiali brušká.