Niekedy sa mi už ani nechce veriť, že je to už viac ako pol roka čo som odišla z domu a presťahovala sa do inej krajiny a rozhodla sa premeniť svoj vzťah na diaľku na niečo trošku tradičnejšie. Čakala som, že to bude väčší šok, že mi bude neskutočne smutno, že budem ráno vysúšať vankúše po preplakaných nociach, že sa budem chcieť vrátiť a nikdy neopustiť rodné mesto.
Nič také sa však nestalo. Možno je to tým, že som sem neprišla ako mnohí predo mnou - sama a bez istej budúcnosti. Prišla som a mala som kde bývať, o mesiac som si našla aj za pomoci kamaráta robotu a všetko ostatné bolo len o zvyku. A komu by sa zvykalo ťažko, keď je pri milovanej osobe? Mne rozhodne nie, možno aj to bolo hlavným dôvodom, prečo som si zvykla tak ľahko. Moja rodina mi samozrejme niekedy chýba, ale tá láska, ktorá sa mi dostáva od priateľa mi to aspoň trochu vynahradzuje.
Samozrejme teraz, keď som bola dva týždne s rodinou a mala som ich potom opustiť... to bol neskutočný pocit, myslela som, že zošaliem, že sa pobalím a oboch nás presťahujem k nim, len aby sme znova mohli byť spolu, aby sme mohli byť rodinou, ktorou sme boli tak málo, a ktorou už asi nikdy nebudeme. Strávili sme spolu takmer každú chvíľu, ja s vytrhnutou osmičkou a v bolestiach na gauči a oni chodiac okolo mňa a baliac sa, pripravujúc a veľké sťahovanie. Celá moja rodina je totiž už od septembra v Holandsku.
Minulý týždeň sme si objednávali pizzu a napadlo ma, že sestra spomínala, že rovnaká spoločnosť robí donášku aj u nich, verte mi, ešte som nikdy neobjednávala pizzu na holandskej stránke a s textom pre pošlíčka, ktorým som ho informovala, že moja rodina o donáške nevie, že je to prekvapenie a má sa ubezpečiť, že im to naozaj doručí. Nepochybne som ho chudáka vystresovala, aspoň podľa slov sestry, ale keď som potom neskôr videla akí boli spokojní a ako som ich potešila, stálo to za tú námahu.
Nabudúce im objednám kebab. Aby sa im smiali brušká.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára