Všetko je raz v živote prvýkrát. Ako začínajúca matka som prišla na to, že nepatrím k tým, ktoré by dokázali svoje dieťa jednoducho nechať vyplakať. Nedokážem. Nejako pudovo som nastavená na to, že keď môj syn zamrnčí, okamžite musím vstať a snažim sa ho upokojiť. Predsa len, človek nikdy nevie, čo sa v takej maličkej hlave musí odohrávať a aký je dôvod toho záhadného detského plaču. Nedajbože si bude myslieť, že nemá okolo seba nikoho, kto by mu pomohol uľaviť od jeho maličkých boliestok alebo len z láskou pritisol k sebe a pomojkal.
Horšie časy však prichádzajú keď plače aj napriek mojej snahe utíšiť ho, aj po výmene plienky, nakŕmení, snahe zahrať sa, cvičení na bruško, nosení, proste každej možnej snahe zabezpečiť mu stopercentný komfort. Pre mňa je to jedna z najhorších chvíľ. Nie preto, že by som sa hnevala, ale preto lebo sa cítim bezmocne a nemožne, že nedokážem pomôcť vlastnému dieťaťu, že nedokážem prísť na to, čo ho trápi a ako mu s tým pomôcť. Prípadne keď ho bolí bruško a my skúšame všetko možné ale nemôžme ten malý prd dostať von.
Dnes ideme malého očkovať. Neberte ma zle, už som si trošku zvykla, že si poplače pri obliekaní, natieraní, keď sme niekde kde nemôžem na neho hneď vytasiť cicku, prípadne keď si buchne hlavu o moje plece a je v šoku, že ho to bolí. Neviem si však predstaviť, čo to pre neho bude, keď ho dnes niekto cudzí vezme k sebe a spôsobí tomu môjmu malému batôžku toľko bolesti.
Trochu ma ešte chlácholí spomienka, na jeho prvé pichačky ešte po pôrode, kedy mu pichli vitamín K tuším a hneď o pár hodín absolvoval každých pár hodín pichanie do päty kvôli mojej tehotenskej cukrovke. O týždeň ešte zvládol ďalšie testovanie, ale to tiež bola len krv z päty. Ani necekol. Verím, že po pôrode bol asi ešte omámený zo všetkých liekov, ktoré mi dali od bolesti v snahe uľaviť mi (nepodarilo sa) a preto to zvládol tak bravúrne... Neviem. Úprimne sa bojím toho dnešku, toho pichania, trápenia vlastného dieťaťa.
Samozrejme ešte neviem, či vôbec s ním pôjdem "na akciu" a či to nenechám len mojím chlapom. Že by tam teda išiel iba s ocinom a ja by som zbabelo počkala niekde vonku. Uvidím. Na jednej strane chcem byť pri ňom, ale na druhej sa bojím, že sa budem trápiť ešte dlho po tom. Lebo ja som taká, keď sa niečo udeje, že to potom ešte dlho rozoberám a riešim a zbytočne si zaťažujem hlavu... Držte nám palce, obidvom.
Tiež to nezvladam a ani pri prvom synovi ktory bol fakt uplakany a plakal v kuse, že nech vyplakat. Neviem si predstavit, ze moje dieťa ace a ja v druhej miestnosti si davam kavy a cakam kedy zaspi. Aj ked starsia generacia radi nechať trochu hlasivky potrenovat, ja nie som za tuto cestu. A neviem ci sice vdaka tomu. ale starší je uplne super. Z uplakaneho babatka vyrastol skvely chlapec.
OdpovedaťOdstrániť