Náhoda je blbec. Väčšinou je to dokonca taký ten blbec, ktorý Vás zastihne v tej úplne najhoršej chvíli. Tak to však už v živote chodí. Veľa novopečených mamičiek mi iste dá za pravdu, že pri miminku je dôležité mať režim. Akonáhle sa totiž z neho vychýlite, nastávajú veci nečakané.
Pri krpcovi som sa už naučila, že musím vystihnúť jeho ranné zobudenie. Nakŕmiť ho, prebaliť, poumývať vodou, vyvetrať na podložke, dať na bruško, trošku zabaviť, dať plienku, oblečenie, nakŕmiť a uložiť na spanie. Aj keby to malo byť o piatej ráno. Hneď ako zaspí príde moja chvíľa, kedy sa môžem obliecť, naraňajkovať, chvíľu si posedieť, prípadne niečo doma upratať.
Všetko toto sa musí odohrať aj napriek tomu, že sa to niekedy odohráva pre mňa v nekresťanských hodinách a najradšej by som si ešte prispala. Žiadne - spi, keď spí dieťa tu už neplatí. Pretože dieťa predsa potrebuje ísť na čerstvý vzduch a mama potrebuje nejaký pohyb, keďže tri až štyri hodiny denne presedí s dieťaťom na cicke na gauči, prípadne na posteli. Takže matka je nachystaná na ďalšie zobudenie a keď znova dieťa zaspí, vyrážame do ulíc. Musí to tak byť, ináč mi krpčúch robí napriek a spí tento druhý denný spánok aj do tretej a idem s ním von potom o piatej, čo nie je bohviečo. Takže to pekne krásne musíme vystihnúť takto okolo obeda.
Dnes sme sa teda režimu nedržali. O siedmej som malého vzala do postele, dala na cicku a hriešne sme takto spali až skoro do pol desiatej, len som ho sem tam pricucla keď mrnčal. Hanebné. Viem. Ale chcela som si trochu pospať. Tým sa náš deň ale takmer zrútil. Zobudili sme sa, malý sa najedol a po polhodinovom cicaní som usúdila, že bude spať a že môžme ísť do mesta. Tak som ho prebalila, obliekla a vyrazili sme. Samozrejme, dieťa sa zobudilo a nespalo, ale aspoň som nezabudla cumeľ pre prípad núdze. Tak sme si obaja bdelí vykračovali do mesta, niektorí samozrejme ležmo.
V meste sa mi prvýkrát stalo, že sa mi malý dogrcal. Ešte stále je to pre mňa vždy mierny šok, ale začínam si zvykať. Prvýkrát sa mi tiež však stalo, že som nemala so sebou pre neho náhradné oblečenie. Dieťa ogrcané, mokré, matka v panike. Chytro som teda zaplatila nákup v drogerke a utekala do najbližšieho obchodu kúpiť mu náhradné oblečko. Do toho mi ešte pri platení jedna pani nakúkala do kočíka a ja som sa len modlila, aby si nevšimla tie grcanice a mokré oblečenie, aby som nedajbože nebola verejne pranierovaná za to, že som neschopná matka. Hneď odtiaľ nasledoval takmer beh do knižnice, kde viem, že majú prebaľovaciu miestnosť.
Uchýlili sme sa teda v maličkej miestnosti s prebaľovacím pultom, umývadlom a košom na plienky. Moje chúďa ogrcané, osraté pomaly až na chrbte prebehlo v týchto bojových podmienkach takmer kompletnou očistou a dostalo na seba komplet nové oblečko. Čo už, že nevypraté. Keď musíš, tak musíš. Idem teraz hneď znova zbaliť prebaľovaciu tašku, tentokrát aj s oblečením pre prípad núdze. (Ktoré som tam mala, ale vybrala som ho raz doma, keď sa mi nechcelo ísť na poschodie po čisté) A večer tomu môjmu chúďaťu doprajem extra čas vo vaničke, aby zmyl zo seba dnešný tak trochu nevydarený deň. Ešte, že je tu zajtrajšok a moja schopnosť poučiť sa na vlastných chybách (snáď).
