Už je to osem týždňov, čo sa môj svet zmenil na nepoznanie. Osem týždňov, počas ktorých moje dni nevypĺňam sama svojimi záľubami. Osem týždňov, čo mám doma niekoho, kto je na mne na sto percent závislý. Osem týždňov, čo sa denno denne modlím a bojím o niekoho, koho milujem nadovšetko na svete.
Pamätám si prvý týždeň s mojím synom. Držala som ho v náručí a plakala. Nie preto, že by som bola nešťastná, ale preto, lebo som mala nesmierny strach a ešte stále som bola v šoku. Osem a pol mesiaca sme na neho čakali a nakoniec to všetko išlo neskutočne rýchlo. Od prasknutia vody to boli necelé tri hodiny. Ani som si vlastne neuvedomila, čo sa deje a zrazu bol tu. Môj syn.
Dieťa Vám život zmení od základov. Nie len po psychickej stránke ale absolútne po každej. Nič vo Vašom živote už neostane na svojom mieste, nič už nebude ako predtým, dokonca aj Vy sa nebadane stanete niekým iným. Viem, že som svojimi slovami neobjavila Ameriku, že nie som prvá či jediná matka na svete. To rozhodne nie som. Chcem byť však jedna z tých, ktorá si denne nájde čas na seba. Aj keď len na chvíľu, aj keď len na napísanie krátkeho článku na blog a aj keby to malo byť o dieťati, ktoré práve za mnou spí a zo spánku vydáva šialené zvuky.
Pred pôrodom som bola totálne samostatná jednotka, mala som tak veľa koníčkov, že som k životu ani nepotrebovala veľa priateľov. Mala som svoje knihy, seriály, hudbu, hačkovanie, blog, priateľa, vždy som si niečo našla. Zrazu však prišla zmena a ja všetky tieto svoje záľuby musím vtesnať tak do dvoch hodín denne. Niekedy ani to nie, lebo sa musím rozhodnúť, či budem niečo robiť, alebo budem dospávať nočné bdenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára